reklama

Firenze – Florencia

„Talianske Atény“, aj tak je už od 19 storočia Florencia nazývaná. Hlavné mesto Toskánska. Presne toho Toskánska ktoré môžeme vidieť v známych filmoch ako „Pod Toskánskym Slnkom“ alebo „Gladiátor“.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Trocha histórie

 Áno, viem, nie každého história baví, ale je to môj koníček, tak aspoň pár slov k minulosti tohto skvostu Talianska.

 Názov Florencia pochádza od rímskych vojakov Julia Caesara Colonia Florentia, čiže kvitnúca. Bola založená roku 59 pred naším letopočtom. Florencia mala dôležité miesto v blízkosti hlavnej cesty, ktorá viedla z Ríma do severného Talianska čo výrazne napomohlo Florencii stať sa obchodným strediskom. Po páde Západorímskej Ríše bolo Toskánsko aj Florencia zničené nájazdami barbarov a bolo to až tak kritické, že v siedmom storočí v meste žilo menej ako tisíc obyvateľov. No už v ôsmom storočí sa začalo mesto vzmáhať. Prišlo k rozvoju remesiel, obchodu a poľnohospodárstva vďaka tomu, že toto územie dobyl Karol Veľký.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Počas renesancie sa s mestom spája známy rod Medici. Ich vláda sa začína v roku 1389, keď Cosimo de’ Medici ovládal Florenciu zo zákulisia napriek tomu, že v meste bola technicky demokracia ( istý druh demokracie, určite nie taká akú máme my dnes ). Ovládal ju prostredníctvom podporovania rôznych vplyvných ľudí a organizácií a samozrejme za pomoci politických spojenectiev s novými imigrantami v meste. Dôležitosť rodu Medici sa samozrejme spája aj s tým, že boli bankármi samotného pápeža, čo prinášalo takisto istú dôležitosť ich rodu. V roku 1494 sa konči vláda rodu Medici keď Piero „Úbohý“ vzdal Toskánsku pevnosť armáde francúzskemu kráľovi Charlesovi VIII bez boja. Toto gesto moc nesedelo obyvateľom Florencie, ktorí sa rozhodli vzbúriť proti Pierovi, a ten neváhal a s celou Medici rodinou utiekol. Ich rodinný palác bol vyrabovaný a týmto aktom sa znovu formuje Florentská Republika. V 1512 sa rod Medici znova chopil moci, no tento raz im to vydržalo iba do roku 1527, keď Florenťania znova sformovali republiku. Po obliehaní v roku 1530 Španieli ukončili existenciu Florentskej republiky a rod Medici sa poslednýkrát chopí moci prostredníctvom Alessandra (Alexander). Medici vládnu Toskánsku do roku 1737.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Rok 1737 bol rokom začiatku vlády Francisa Stephena (František Jozef)– manžela Márie Terézie, ktorý sa snažil začleniť teritórium Toskánska do Rakúska.

Náš prvý taliansky príbeh.

 Na začiatku boli lacné letenky a voľný víkend. Možnosti – Španielsko, Španielske ostrovy alebo Florencia. Hlavné mesto Toskánska nakoniec vyhralo a ani sekundu to neľutujeme. Jeden z najúžasnejších víkendov v našich životoch sa odohral práve tu. Ale nepredbiehajme. 

Letenka Viedeň – Pisa

 Na prvý pohľad zvláštny výber. Prečo letieť do mesta vzdialeného 80 kilometrov od mesta kam idete ? Možno osud, možno lacnejšia letenka : ). Som veľmi rád, že sme pristáli v Pise. Zažili sme zopár zaujímavých vecí, ktoré by mohli inšpirovať aj Bratislavu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Naše prvé kroky po pristátí smerovali na lokálne informácie. Starší pán za okienkom mal nielen pre nás, ale pre všetkých zahraničných turistov pripravenú rovnakú odpoveď na akúkoľvek otázku: „Free train at the end“. ( Vlak zadarmo na konci ). Pozerali sme chvíľu naňho neveriacky, že čo to presne znamená no nakoniec sme sa pomocou značiek dozvedeli, že na konci, bolo myslené na konci letiska, a vlak zadarmo, bol naozaj zadarmo, ale nebol to vlak, ktorý vás nechá stáť v strede koľají bez rušňa. Po nastúpení sme zistili, že vlak je niečo ako nadzemná električka, ktorá spája letisko a vlakovú stanicu. Ďalšiu vec čo sme zistili bolo to, že „Vlak“ nemá žiadneho vodiča. Všetko 100 percentne automatizované. Neskôr sme sa dozvedeli, že rovnaká technológia je použitá v Spojených Arabských Emirátoch v ich systéme MHD. Tento „Vlak“ vás dovezie teda až na hlavnú stanicu. Vlak do Florencie sme našli celkom jednoducho. Jazdia pomerne často, priemerne jeden za dvadsať minút.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po nasadnutí do vlaku vás hneď prekvapí 21 storočie napríklad príjemnými sedadlami, tichým vlakom a napríklad aj záclonkou na okno, ktorá sa dá stiahnuť a nevyzerá ako dve handry visiace z boku okna. Kašlite na telefón a svojky ( selfíčka ) a pozerajte sa von z okna. My sme natrafili práve na pomalší vlak, ktorý šiel skoro cez každú dedinku medzi Pisou a Florenciou. Vnímame to ako šťastie, lebo sme mohli vidieť, ako sa mení industriálne mesto a jeho okolité dedinky s industriálnym a trochu ponurým štýlom zakrátko, na typické talianske domčeky a usadlosti. Usadlosti sa prirodzene stávajú väčšími, čím bližšie ste pri hlavnom meste Toskánska. 

 Jedna rada do života ľuďom, ktorí nechodia vlakom. To, že ste si kúpili lístok na stanici v automate bez toho, aby teta za sklom na vás zazerala, že prečo ju otravujete ešte neznamená, že lístok je platný. Po nástupe do vlaku si treba lístok označiť. Toto sme sa my dozvedeli, až keď vlak začal spomaľovať pri vstupe do mesta a my sme boli pripravení s ostatnými cestujúcimi vystúpiť.

 Po vystúpení z vlaku nás samozrejme znova prekvapuje 21 storočie s dokonalým označením všetkého čo treba, žiadny zápach a tisíce ľudí. Je vidieť, že ich hlavná vlaková stanica skutočne reprezentuje hlavné mesto regiónu Toskánska, na rozdiel od jednej nemenovanej bratislavskej ruiny.

 Po prvých krokoch mimo stanice máte pred sebou všetko čo potrebujete. Autobusy, električky a taxíky pripravené vás odviesť všetkými smermi. My sme mali hotel asi 4 (dlhšie) ulice od stanice, tak sme sa prešli. Zisťujeme, že aj mimo centra je v meste niečo čo málokde inde nájdete. Také... talianske. Všade vidíte ľudí, ktorí sa nejako špeciálne neponáhľajú, sú usmiati a celkovo príjemní. Po pár minútach sme sa dostali do hotela, kde nám recepčný ochotne všetko vysvetlil od toho ako a kde kúpiť lístky na autobus, až po to, kde sa oplatí ísť a čo vidieť. Moja doterajšia skúsenosť je taká, že ak sa človek opýta, ľudia vám radi pomôžu a keď sa s vami rozprávajú, tak sa vám snažia odovzdať čo najviac o ich okolí a ich kultúre.

 Po konzultácii v hoteli sme zistili, že zastávka autobusu bola neďaleko. Lístok sa dal kúpiť hneď v kaviarni nachádzajúcej sa asi štyri kroky vedľa. Pred kaviarňou na malom námestíčku vyhráva stredoškolská kapela v rovnošatách klasické hity od skupiny Queen. Zastavujeme na chodníku a počúvame dokonalý študentský orchester. Pár krokov od nás, počas pesničky Bohemian Rhapsody, pozorujeme dvoch Carabinierov ako sa nonšalantne zhovárajú s náhodnými okoloidúcimi, či už mladými alebo staršími obyvateľmi mesta. Zvláštny je pre nás pohľad na ozbrojené zložky, ktoré sa rozprávajú s občanmi nie preto lebo porušili nejaký zákon, ale iba preto lebo sú tam a preto, lebo sú to ľudia.

 Typická kaviareň v Taliansku, teda aspoň v Toskánsku, pozostáva zo 4 stolov vonku 4 stolov vnútri a z 35 metrov štvorcových približne polovicu zaberá kávovar : ). Pani napriek tomu, že po anglicky vedela menej ako ja po swahilsky, nám ochotne predala lístky pričom stačilo ukázať „dva“ na prstoch a vyhlásiť s istotou slovo „biglietti“. Po zaplatení presne na minútu prišiel nízko podlažný, klimatizovaný autobus ( nezabudnúť označiť lístky ). Ak nič neviete o Taliansku ani Talianoch, tak jedinú vec ( okrem špagiet a pizze ) ktorú o talianoch viete, že majú celkom špecifický štýl jazdenia nielen v autách, ale aj v MHD. Po pár minútach sme sa začali približovať k centru mesta, čo pri pohľade z okna je vidieť a teda netreba sa pýtať kde človek je, lebo mesto kontinuálne zmení ráz z štýlu širšieho centra na štýl historický. Cesty po oboch stranách plné zaparkovaných áut neboli problém pre vodiča MHD, ktorý v takých rýchlostiach s prehľadom zvládal tieto uličky, že aj mne raz alebo dvakrát nebolo všetko jedno. Potom, ako som prestal stískať silou tyč autobusu a údery srdca sa vrátili späť na bežnú hranicu, sme vystúpili z autobusu. Nikto si z toho nič nerobil a úplne nikoho nezaujímalo ani to, že ešte minútu dozadu bral vodič jednu zákrutu takým spôsobom, že som si myslel, že skončíme vo výklade Prada.

 Ľudia sa pomaly vytriasali z autobusu a takmer všetci nabrali ten istý smer – Piazza del Duomo. Šli sme s davom, kráčame uličkami, keď zrazu, uvidíte niečo, čo pre niektorých ľudí môže byť ako zjavenie. Z ničoho nič pred vami stojí Cattedrale di Santa Maria del Fiore ( Florentská Katedrála Svätej Márie ). My zvykneme chodiť do zahraničia v zásade mimo sezóny, lebo počas leta nemáte šancu naplno vstrebať to, kam ste sa práve dostali. Po pár sekundách si uvedomujete, že vlastne nedýchate, lebo toľko úžasu dostať do seba na prvýkrát je naozaj dychberúce. Prvý inštinkt každého novodobéhu turistu je napchať tento skvost do záberu, no zisťujete, že je to ľahšie povedať, ako spraviť. Otočíte sa teda a hľadáte ideálny uhol no v tom vám zrak spočne na druhej fascinujúcej stavbe - Battistero di San Giovanni ( Batistérium San Giovaniho ). Ako sa snažíte prebojovať cez ľudí, aby ste si túto menšiu no nemenej zaujímavú stavbu odfotili, narazíte na tretiu fascinujúcu budovu, ktorá sa celý čas schovávala priamo pred vašim zrakom. Zvonica Campanile. Nechcem tu opisovať ani jednu budovu po stránke architektonickej, keďže sa do architektúry rozumiem asi ako hus pivu. Pripájam preto obrázky : ). Čo však môžem povedať alebo opísať, je tá magická energia, ktorá tam vládne, ak ste ochotní ju vnímať. Všetko je tam hodné vášho času. Netreba sa zľaknúť ak vidíte radu pred nejakou historickou budovou.

Cattedrale di Santa Maria del Fiore
Cattedrale di Santa Maria del Fiore 

 Prvé, čo treba spraviť, je buď si na internete, alebo na Piazza del Duomo kúpiť lístky do všetkého čo vám napadne. Existuje asi X kombinácií ,ktoré si môžete zakúpiť. Cattedrale a Battistero, nevyhovuje ? Čo takto Cattedrale a Campanile ? Nie je problém... alebo nechcete navštíviť nič z budov na Piazza del Duomo ? Nemusíte a môžete si zakúpiť vstupenky do iných historických budov alebo galérií neďaleko. Všetko je možné – a to je to, čo na zahraničí mám tak rád. Síce si od vás vypýtajú dosť peňazí, ale na druhú stranu sa necítite okradnuto, ba až vám to s takou hrdosťou predávajú, akoby vám vlastný poklad išli ukázať. Jednoducho služby, ktoré dostanete sú v úplne inej dimenzii.

 Ako prvé miesto, ktoré sme navštívili, bolo baptistérium. Táto menšia budova ponúka okrem úniku pred rozžhaveným slnkom hlavne pohľad na mozaikový strop, ktorý bol zo zlata. Mozaiky zobrazujú napríklad anjelov, príbehy z knihy Genesis, príbeh panny Márie a Ježiša a pod. Stavba bola postavená koncom 10 storočia. Príjemné prostredie a trochu prítmie vytvárajú atmosféru, ktorá vám vyvolá spomienky na dlhozabudnuté príbehy z biblie a niekde hlboko v duši počujete ten tichý hlások vašich starých rodičov, ktorí vám čitali state práve z nej.

Battistero di San Giovanni
Battistero di San Giovanni 

 Ďalší ciel bola Katedrála. Zisťujeme, že začiatok stavby sa datuje na rok 1296, no bola hotová až v roku 1436 a keď si myslíte, že táto impozantná budova vyzerá famózne z vonka, počkajte čo uvidíte keď sa dostanete dnu. Samozrejme keďže nielen vy, ale aj stovky ďalších návštevníkov si brúsia fotoaparáty na túto budovu, budete musieť pár minút počkať. Našťastie ľudia čakajú v tieni katedrály pekne v rade a nikto sa nepredbieha ani neponáhľa... veď kam by sa koniec koncov kto ponáhľal, veď ste na dovolenke a ešte aj v Taliansku, takže žiadny stres. Netreba sa však obávať a čakanie si môžete skrátiť vychutnávaním si jednej z najlepších zmrzlín, ktoré ste kedy jedli. Zabudnite na tie sáčkové zmrzliny, čo sa zalejú mliekom alebo vodou a vycapia si na stánok “jadranská”. Toto je úplne iná dimenzia tejto ľadovej pochúťky. Ponúkne vám ju mladý šikovný pán s jarmulkou na hlave. Naložíte si zo dve, tri a vydáte sa späť do rady. Než dojete budete na rade. Treba tu však upozorniť ľudí, ktorí si myslia, že za to, že sú na dovolenku si môžu dovoliť behať všade v plavkách. Katedrála je sväté miesto, kde pri vstupe si vás prezrie bezpečnosť, či svojím oblečením neznevažujete toto miesto. Po prekonaní bezpečnosti sa dostávate do katedrály. Prvé kroky sú viac než ohurujúce. Zrak vám automaticky pritiahne vnútorná strana kopuly. Pozeráte sa na výsledok práce Giorga Vasariho a Federica Zuccariho a ich zobrazenie posledného súdu z Biblie. Ani neviete ako a prichytíte sa na tom, že už 5 minút civíte do stropu na toto skutočne umelecké dielo. Ak by ste však po tomto mali stále málo histórie odporúčam si zakúpiť vstup aj do podzemia katedrály. Tuto nájdete pozostatky ešte staršieho kostola, ktorý sa volá: Bazilika Santa Raparata. Táto bazilika mala byť postavená okolo roku 405 nášho letopočtu a spájajú sa s ňou rôzne legendy. Jedna z nich hovorí o tom, že stavba bola postavená na oslavu víťazstva nad kráľom Góthov Radagaisusa.

 Po tejto exkurzii vychádzate znova von a nasmerujeme si to ku zvonici. Zvonicu sme však nenavštívili vzhľadom na to, že sa nám nechcelo čakať v fakt, že dlhom rade. Tak sme radšej urobili to, čo by urobil každý Talian. Posadili sme sa do najbližšej kaviarne, objednali kávu a pozorovali ľudí ako čakajú v rade na vežu. Veža je taká obrovská, že ak sa vám ju podarí dostať do záberu, tak vám zagratulujem : ).

 Čo ešte určite neprehliadnete, sú vojaci pri katedrále. Silno odporúčam nefotiť nič blízko nich a už vôbec nie ich. Vždy sa nájdu nejakí turisti, ktorí nerozumejú tomu, že vojaci sa nefotia a keď nechcete stráviť v lepšom prípade pár hodín s karabiniermi odporúčam nájsť si iný uhol na fotku tretej najväčšej katedrály na svete. Úprimne vám hovorím, že ich tam je požehnane.

 Keďže sme usilovní turisti urobili sme si zoznam toho, čo chceme vidieť. Ďalšia vec bola Ponte Vecchio ( Starý Most ).

 Keď ste si mysleli, že vyberať hodinky, prstene alebo iné šperky zo zlata v Auparku alebo na Mariahilfer Strasse je zaujímavé alebo niečo špeciálne, môžem vás presvedčiť, že nie je. Je niečo fascinujúce prechádzať po moste a na každom jednom schode obdivovať výrobky zo zlata, ktoré nejedného človeka prinútia zastaviť sa a aspoň poobdivovať tu krásu spoza skla výkladu predajne. I keď to, že na moste sú najluxusnejšie predajne šperkov je samé o sebe veľmi zaujímavé, čo však je ešte zaujímavejšie je to, že ľudia majú veľakrát nad svojimi zlatníctvami domov. A tak počas prechádzky po tejto historickej pamiatke môžete veľakrát omylom nahliadnuť do obývačky rodiny, ktorá sa chystá práve večerať alebo si len tak sadnúť po ťažkom dni k poháru vína.

Ponte Vecchio vlavo dole
Ponte Vecchio vlavo dole 

 Po prechode Ponte Vecchio ideme na náš posledný bod záujmu – San Miniato al Monte. Keď sa to tak vezme tak navigáciu ani nepotrebujete, lebo týmto smerom to vyzerá byť nielen jeden z najvyšších vrchov, ale jeden z vrchov, ktorý je zaplnený turistami a autobusmi. Vybrali sme sa teda od mosta po Via del Monte alle Croci, kde sme po pár minútach zbadali schody vedúce podozrivo blízko kopcu, ktorého vrchol sme sa snažili dosiahnuť. Začali sme teda stúpať. Na týchto schodoch nájdete turistov idúcich hore dolu po schodoch, no aj sporadicky uložených hudobníkov na pravej strane a príjemne nízko položené kamenné ploty po strane ľavej, ktoré vám umožňujú každým krokom si vychutnávať stále sa odhaľujúcu panorámu kedysi bývalého hlavného mesta. V tieni olivovníkov sa neraz pristihnete, ako sa otáčate aj štyri, päť krát iba preto, aby ste vytvorili ten najúžasnejší záber, s ktorým sa môžete doma popýšiť priateľom alebo rodine. Nechcem hovoriť, aby ste to nerobili lebo to robí každý : ), ale chcem vám poradiť. Telefón odložte, zastavte sa a dýchajte atmosféru strmej uličky. Sem tam pozorujte ľudí v kľude okopávajúcich svoje záhradky, lebo na zábery bude ešte dosť príležitostí a aj času. Pripravte sa na niekoľko minútové stúpanie. Určite si zoberte vodu alebo niečo na pitie lebo leto, 30 stupňov a dehydratácia nie je nič príjemné.

Schody k Piazzale Michelangelo
Schody k Piazzale Michelangelo 

 Avšak... vyšli ste hore, zdolali ste posledný schod, v duchu na zlomok sekundy preklínate, že ste si nezobrali taxík a pomaly sa otáčate. Zisťujete, že sa práve nachádzate v každom filme, novom či starom, odohrávajúcom sa vo Florencii. Ten záber, áno presne ten... to je ono. Celé mesto čaká iba na vás. Nachádzate sa práve na Piazzale Michelangelo. Aktuálna sezóna odzrkadľuje aj množstvo ľudí na námestí. My sme mali celkom šťastie, narazili sme iba na jeden čínsky a švédsky autobus, ktorý práve vysypal svoj obsah cestujúcich, ktorých prvý ciel boli skôr toalety ako dych berúce výhľady. Vidíte Florenciu a za ňou krásne zelené pohorie, ktoré ju obklopuje. Samozrejmosť je neprehliadnuteľná Santa Maria del Fiore, o ktorej sme hovorili vyššie. Ďalej vám panoráma ponúka pohľad na ostatné mosty týčiace sa nad riekou Arno. Takisto na ľavo od katedrály vidíte Palazzo Vechio, do ktorého sme sa žiaľ nedostali, no aj toto je budova, ktorá na vás zapôsobí či už od nej stojíte 5 kilometrov alebo 5 metrov. Dnes palác slúži ako radnica mesta, no v minulosti v ňom sídlil vojvoda Cosimo I. Okolo seba vidíte veľa ľudí, na ktorých tvárach viete prečítať, že už len toto miesto bolo hodné dlhej cesty lietadlom, vlakom, autobusom alebo iným dopravným prostriedkom. Už dávno zabúdate, že z vás tečie a, že vás bolia nohy. To sú pocity, ktoré už sú dávno utlačené do pozadia práve pocitmi úžasu, ktoré sa miešajú s istým pocitom dojatia a šťastia.

Zaber z Piazzale Michelangelo
Zaber z Piazzale Michelangelo 

 Treba spomenúť, že na piazze sa nachádza replika Michelangelovho Dávida stvorená architektom Giuseppe Poggi. Pri nej si viete kúpiť vodu, poprípade zmrzlinu a vydať sa ďalej. Znova budeme cestovať do kopca, lebo náš ciel je ešte stále pár metrov do kopca pred nami. 500 metrov južne od vás sa nachádza niečo, čo sa nedá presne opísať, dokedy tam človek nebol. San Miniato al Monte je bazilika. Nachádza sa na najvyššom bode v meste. Postavili ju v roku 1018, no to nie je jediné, čo robí toto miesto zaujímavým. Detailisti ako ja, si môžu okrem kríža na bazilike všimnúť aj ďalšie znaky, ktoré neviem či 100 percentne korešpondujú s kresťanskou vierou. Jeden zo znakov je semeno života, iný znak je zasa keltský, no a ostatné ? Nechám na vašej predstavivosti alebo poznatkoch. Vstupujete dovnútra a zrazu cítite 1000 rokov histórie. Storočia modlitieb, prosieb a duchovenstva. Zvláštna energia prechádza cez vás po celú návštevu. Prítmie a drevená konštrukcia strechy dodáva ešte niečo hlbšie do vášho celkového zážitku. Môžete fotiť, no nefotíte, lebo z nejakého dôvodu chcete radšej vnímať ďalej to, čo neviete presne slovami opísať, no vnútri cítite, že je to niečo, čo nechcete hneď opustiť. Máte možnosť ísť do útrob. My sme zachytili práve koniec obradu, ktorý sa nachádzal pod miestom kde sa domnievam, že bežne obrady prebiehajú. Ľudia v dlhých hnedých plášťoch, zahalení od hlavy po päty odnášajú rôzne relikvie, ktoré práve zozbierali po obrade. Vyhýbame sa im, necháme ich prejsť okolo. Ostali po nich iba svietiace sviečky a zvláštny pocit, niečo na čo budete ešte mesiace keď nie roky spomínať.

San Miniato al Monte
San Miniato al Monte 

Záver dňa v uličkách Florencie

 Vychádzame von a pomaly ideme späť okolo Piazzale Michelangelo, po schodoch dole. Začína sa veľmi podozrivo zaťahovať obloha a po 5 minútach začína pršať. Neutekáme sa schovať a ani ľudia sa nezadajú, že by mali naponáhlo. Napriek dažďu si aj ostatní držia vychádzkové tempo. Neďaleko Ponte Vecchio vystupuje zo svojho obitého Fiat 500 Talian. Hneď viete, že je to Talian, lebo mu nezáleží na tom, ako má oškreté auto, ale čo je dôležité preňho je, ako vyzerá. Toto nie je ojedinelý taliansky úkaz. Toto je realita množstva Talianov. Idete do mesta na kávu, stretnutie alebo len sa stretnúť s kamarátmi ? Idete nahodení. Oblek farby biela káva, kravata, manžetové gombíky, účes, samozrejme taštička cez rameno a dokonalé topánky. Jednoducho presný opak množstva ľudí na Slovensku, kde nám z nejakého magického dôvodu záleží viac na tom, na akom aute sme prišli, ako na tom, že sedíme v kaviarni v teplákoch.

 Dážď stále zosilňuje a my odbáčame do uličky, ktorá sa volá Via Torta : ). Množstvo uličiek vo Florencii je takých úzkych, že keď prší tak sa viete jednoducho schovať do jednej z nich a prečkať najhoršie počasie práve tam. Neďaleko sme našli typickú taliansku reštauráciu. Netreba však očakávať, že v každej reštaurácií budú robiť najlepšiu pizzu na svete. Veľa podnikov má vlastnú receptúru, ktorá niekomu vyhovuje a niekomu nie.

 Za krátko prestalo pršať a deň sme zavŕšili cestou taxíkom späť do hotela. Čo sa týka jazdenia, taliani jazdia rýchlo no málokedy sme videli nejakú nehodu. Autá sú obité, ale väčšinou z parkovania. V Taliansku je nárazník odvodený od slova náraz.

 Môžeme takisto odporučiť aj prechádzku mestom, kde narazíte na množstvo známych aj menej známych historických budov a zaujímavostí. Ak ste ten druh turistu, ktorý si vezme mapu a ide od bodu k bodu, Florencia má vám čo ponúknuť. Ak ste ten druh turistu, ktorý mapu po príchode do hotela hodí do šuflíka a zabudne na ňu, aj pre vás má Florencia čo ponúknuť. Nechajte sa unášať atmosférou a životom, ktorý v tomto prekrásnom meste vládne. Veď na dovolenke sa netreba stresovať. 

 Zaujímavosť talianskych miest je, že ľudia sú na svoje mestá pyšní a tak veľakrát môžete vidieť vlajku, zástavu alebo znak mesta na rôznych miestach. Taxíky sú bežne oblepené znakom Florencie, veľa reštaurácií, kaviarní a obchodíkov, má znak Florencie vystavený hneď pri vchode. Treba myslieť na to, že táto praktika pochádza z minulosti, keď v Taliansku boli mestské štáty a ľudia sa prirodzene hlásili k svojmu štátu. Pre niekoho nepodstatný fakt, pre nás pozoruhodná tradícia.

Záverom

 Nechoďte do tohto mesta iba preto, lebo ho máte na nejakom zozname a chcete si urobiť fajočku. Choďte sem preto, aby ste sa nechali uniesť majestátnosťou katedrál, kúzlom námestí a ulíc a nakoniec tým niečím čo pochopíte iba vtedy, keď ste tam boli a skutočne vnímali okolie – Talianskom ( Toskánskom ).

https://www.visitflorence.com/florence-monuments/piazzale-michelangelo.html

Mario Nachtmann

Mario Nachtmann

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som zvedavý a inovatívny typ človeka, ktorý hľadá odpovede na súčasné problémy našej krajiny a ich možné riešenia. Zaujímam sa o slovenské politické dianie, ako i to svetové. Riadim sa jednoduchým pravidlom, ak je v človeku radosť a spokojnosť, je aj harmónia v dome. Ak je harmónia v dome, je aj poriadok v štáte a ak je poriadok v štáte, je aj vo svete lepšie miesto pre život. Zoznam autorových rubrík:  PolitkaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu